Detská kniha, ktorá vznikla naopak

Občas prídu také večery, keď sa človeku nijako nedá zaspať. Čosi stále šuchoce, perina je príliš teplá, mrnčí chladnička alebo si brat nekonečne dlho číta pod paplónom a svieti. Poznáte to, však? Človeku vtedy kadečo behá hlavou, ráta ovečky, aby konečne zaspal, skúša dychové cvičenia, zapcháva si uši, prehadzuje sa z jednej strany na druhú, alebo len tak pozerá do stropu. A niekedy... Niekedy sa vynoria spomienky. V ideálnom prípade sú krásne a našu nepokojnú myseľ napokon dokážu preniesť na miesta, kde nám bolo vždy dobre a k ľuďom, ktorých sme mali radi.

Aj Dorotka a jej starší brat Eugen takto pred spaním vyťahujú z hláv kadečo. Pamätáš? pýta sa neustále Dorotka a potom si skáču do reči, keď spomínajú na starkého a jeho cestovateľské papuče, na starkú a jej delobuchy, rozumej tie najlepšie parené buchty na svete, na prasiatko, čo sa vozí modrým autobusom, kohúta, ktorý nekikiríka či na najväčšie periny na svete.

Táto knižka vznikla trochu naopak. Najprv boli ilustrácie Oľgy Hoffstädterovej k jednej starej knižke a tie neskôr poslúžili Soni Púček Balážovej ako inšpirácia pre napísanie príbehov Dorotky a Eugena. Počujete? Tuším už zaspali. Tak teda dobrú noc! Vo vzduchu už poletujú zázračné bytosti.