Prozaický diptych Doppelgänger je zložený z noviel Artur a Izabela a Pupi. Autorka sa pokúsila odpovedať na otázku, ako žijú a ako umierajú ľudia na území, na ktorom sa vystriedalo viacero štátnych zriadení; nadviazala pritom na bohatú tradíciu „dvojníckej“ literatúry (Dostojevskij, Stevenson, Pirandello, Bulgakov). Artur a Izabela rozpráva príbeh vzťahu dvojice starých ľudí, ktorí sa zoznamujú počas silvestrovskej noci. Novela zachytáva krátku históriu ich všeobecného úpadku, v texte prezentovaného naturalistickými výjavmi fyzického či fyziologického chátrania. Rozprávanie o Pupim je komplexnejšie a dlhšie; titulná postava v ňom po rodinných a dejinných peripetiách končí na ulici a priatelí sa len s predavačmi novín a nosorožcami v zoo, s ktorými sa postupne stotožňuje. Spoločným menovateľom oboch próz sú bizarné detaily, podčiarkujúce skutočnosť, že životy hlavných hrdinov sa odohráva v atmosfére beznádeje a zúfalstva, ktorá nemôže vyústiť inak ako tragicky. Ústrednými postavami oboch príbehov sú životní outsideri (Artur trpí epilepsiou, nikdy nevychádza von bez klobúka, Izabela je židovka, ktorá po druhej svetovej vojne zostala bez tridsiatich šiestich členov užšej a širšej rodiny, Pupi z druhej prózy iba predstiera plnosť existencie 175 – žije len zo spomienok na niekdajší pôžitkársky život). Vo voľne prepojených príbehoch autorka rozvíja variant neoexistencialistickej estetiky, akú svojho času vypracoval Sartre a vyznávali takí spisovatelia ako Samuel Beckett či Thomas Bernhard. Väčšina kníh Daše Drndićovej (1946 – 2018) aktualizuje predovšetkým otázku vzťahu dejín a indivídua. Človek je ustavične v situácii, keď je nútený voliť medzi vlastným presvedčením a stereotypmi, aké ponúkajú pravidlá spoločensky diktovaného pragmatizmu. Inými slovami, je stiesnený medzi slobodou a nutnosťou, lebo je konfrontovaný s vlastným vedomím a vedomím kolektívnym, ktoré sa tomu prvému podsúva ako korektív. Z takéhoto rozdelenia síl jednotlivec zriedkakedy vychádza ako víťaz, a všetko, čo prinášajú dobové zvraty, v ňom tak či onak vzbudzuje virtuálne obavy a pochybnosti. Pochybnosť je svojím spôsobom to isté, čo aj podozrenie, to, bez čoho je nejaký literárny projekt prakticky ťažko predstaviteľný, aj keď sa v tomto prípade prvé podstatné meno zdá primeranejšie než druhé. Prečo? Pretože pochybnosť sugeruje dvojakosť, dualizmus a disparitu – tie sú základom knihy Doppelgänger. Cítiť v sebe viacero paralelných svetov alebo rôznych pulzácií je niečo, čo je imanentné kreatívnej bytosti. V prípade Daše Drndić je dualita umocnená biografickými údajmi, ako aj bazírovaním na spomenutej téme vzťahu jednotlivca a histórie.\nPreklad: Karol Chmel

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O autorke\nDaša Drndić - Narodila sa v Záhrebe roku 1946. Roku 1968 ukončila Filologickú fakultu Belehradskej univerzity, ako štipendistka Fullbrightovej nadácie získala titul magister dramaturgie v Spojených štátoch (Southern Illinois University) a ako štipendistka americkej univerzity Case Western Reserve začala pracovať na doktoráte, ktorý dokončila v Rijeke (na tému protofeminizmus a politická angažovanosť niektorých spisovateliek a ich diel). Pracovala ako profesorka angličtiny, ako redaktorka v nakladateľstve Vuk Karadžić v Belehrade, ako dramaturgička dramatického vysielania Rádia Belehrad, ako vychovávateľka v anglickej škôlke v Ičići v Chorvátsku, ako asistentka 178 pre školstvo pri UNHCR v Rijeke, lektorka chorvátčiny a srbčiny na Torontskej univerzite v Kanade. Ako mimoriadna profesorka prednášala na Filozofickej fakulte v Rijeke súčasnú britskú literatúru, kreatívne písanie Napísala trinásť prozaických kníh, za niektoré získala významné domáce a zahraničné ocenenia, viaceré boli preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, poľštiny, holandčiny, maďarčiny, slovenčiny, slovinčiny, taliančiny, fínčiny a ďalších svetových jazykov. Uverejnila: Cesta k sobote (1982), Kameň z neba (1984), Mária Čenstochovská stále roní slzy alebo Umieranie v Toronte (1997), Canzone di Guerra: nové vlastenecké piesne (1998), Totenwände / Múry smrti (2000), Doppelgänger (2002, 2005), Leica format (2003), After Eight, literárne pokusy (2005), Feministický rukopis alebo politická parabola: drámy Lilian Hellman (2006), Sonnenschein: dokumentárny román (2007, v slovenčine 2010), Apríl v Berlíne (2009. v slovenčine 2013), Belladona (2012) a EEG (2016). Daša Drndić zomrela 5. júna 2018 po dlhej a ťažkej chorobe v Rijeke.

O edícii\nPevný bod: edícia kvalitnej európskej prózy\nNová knižná edícia vydavateľstva Zelený kocúr s názvom Pevný bod je zameraná na výber z hodnotnej európskej prózy. Ponúka slovenským čitateľom diela autorov, ktorí predstavujú piliere európskych hodnôt.
\n„Dajte mi pevný bod vo vesmíre a pohnem Zemou.“ Archimedes\nRedaktorka edície: Renata Deáková

Recenzie\n„Štýl Daše Drndić je drsnou karikatúrou a sarkastickou skratkou, obnažuje nepríťažlivé detaily ľudských stroskotaní a ich protagonistov v závere ich ciest. Niekedy sú v pohybe oni, niekedy hranice. Daša Drndić píše o postavách východnej Európy, ktoré strácajú dôstojnosť, hodnoty, identitu, domov. Zasiahnutá je každá generácia. V konflikte so spoločnosťou sú len dve možnosti, naraziť alebo bojovať. Druhá nevylučuje prvú. Doppelgänger vie okamžite strhnúť, udržať v úžase a zanechať stopu. Vlastne, nie je to stopa. Je to skôr ryha.“\nKatarína Kucbelová

„Fragmentovaný, ale nie nesúrodý, beckettovský rovnako ako bernhardovský, Doppelgänger je zložitý, temný a zábavný: je to zvláštny klenot.”\nClaire Messud, Guardian

„Neuveriteľne temné príbehy majú v sebe aj veľkú ľahkosť; nie sú zaťažené pochmúrnosťou, ktorú, zdá sa, v sebe majú, a hoci nie sú naozaj vtipné, majú v sebe štipku humoru a veľmi dobre zachytávajú zmysel pre absurdnosť ľudskej existencie. Je ťažké, takmer až nemožné opísať a sprostredkovať všetko, čo Drndićová robí – čo je, samozrejme, dôvod, prečo si túto knihu prečítať. Ide o pozoruhodný text a veľmi, veľmi jemne prepletené komplexné dielo.”\nM.A.Orthofer, The Complete Review

„Okrem experimentálnej formy je Doppelgänger tiež odvážny, čo sa týka obsahu. Kým jeho vnútorné scény čitateľa osviežia zmyslom pre čierny humor, môžu aj eliminovať nevoľnosť. Táto próza dokáže, ako to povedal Drndićovej žiak Vladislav Beronja, mraziť až do kostí.”\nBen Streeter, Public Books