Keď jeden zo zakladateľov geopolitiky, generál a profesor Karl Haushofer spáchal v máji roku 1945 spolu so svojou manželkou samovraždu, verejnosť ktorá si ešte nestačila oddýchnuť od apokalyptických hrôz druhej svetovej vojny, to v podstate ani nezaregistrovala. A pritom príbeh dôstojníka, vedca, ale aj mystika a zasvätenca Haushofera je azda kľúčom k pochopeniu otázky, prečo sa ľudská civilizácia dokáže zvrhnúť takým spôsobom, že v encyklopédiách sveta pribudli výrazy ako: konečné riešenie, koncentračný tábor, nadradená rasa a holokaust. Príbeh, ktorý zaznamenáva táto kniha, by sa dal nazvať „ponornou riekou“ oficiálnej histórie. Milan Augustín nám totiž na pozadí historických faktov ponúka zasvätený pohľad do katakomb neoficiálnej, ba priam tajnej diplomacie. Čo bolo v pozadí boľševickej revolúcie v Rusku? Kde sa vzal démonický poddôstojník bývalej nemeckej cisárskej armády Adolf Hitler? Aké sily ho dostali do pozície historicky najväčšieho zlosyna svetových dejín? O nacizme, jeho koreňoch, zverstvách i viac či menej utajených súvislostiach bolo napísaných množstvo kníh. Kniha Uneste pápeža... si neosobuje právo podať definitívne vysvetlenie, prečo naša civilizácia počas druhej svetovej vojny urobila taký nevysvetliteľný krok späť. Autor, pátrajúci po skrytých súvislostiach, nám v príbehu tejto knihy ponúka šancu byť účastníkmi expedície, ktorá v ľudských dejinách hľadá poučenie práve kvôli tomu, aby sa najväčšie chyby ľudstva už neopakovali.

Milan Augustín (1947) patrí medzi nemnohých autorov, ktorí sa s istotou pohybujú na pomedzí literatúry faktu a beletrie. Má na to všetky predpoklady. Ako historik a cestovateľ vie, že cesty a cestičky madam Histórie vedú často cez dobre utajené miesta. Ako znalec umenia a výtvarník cíti to zvláštne, jedinečné a neopakovateľné, to čo vnímavý človek môže nájsť v osudoch zaujímavých ľudí, v dejinných udalostiach, verejných či skrytých, vo výzvach aj v pádoch našej civilizácie. Milan Augustín má za sebou dve desiatky kníh. Či už sa jedná o vyslovene odborné diela /Krátke dejiny Židov (1991), Cesty medených a bronzových bohov (1993), Kovové križovatky pani histórie (1994), Cesty za obzor (1994), Hľadanie súvislostí (1995), Tajomstvo ríše Benin (1996) a ďalšie./ alebo o diela, v ktorých sa historické reálie snúbia s ľudským príbehom /Dvanásť nocí s kráľovnou Hatšepsovet (1999), Pod závojom bohyne Maat (2006), Démon mesta (2010)/. Pokiaľ odborná verejnosť už niekoľko rokov pokladá Milana Augustína za dôstojného nástupcu Vojtecha Zamarovského, tak ohlasy čitateľskej verejnosti im dávajú za pravdu. U máloktorého autora sa totiž historická erudovanosť snúbi s citom pre príbeh v takej miere, v akej nám to autor dokazuje napríklad aj v tejto knihe. Pre jeho tvorivú metódu by sa dal použiť termín koindustriálny román. To, že zatiaľ tento termín nefiguruje v oficiálnych lexikónoch, znamená len jedno. Milan Augustín je prvolezec na osemtisícovkách súčasnej, modernej literatúry faktu.