Humoresky Berca Trnavca nepatria do kategórie elegantného nezáväzného vtipkovania, korunovaného efektnou pointou. Skôr sú jeho pravý opak: trpkasté príbehy, masívne a možno občas trochu amorfné, no každá veta v nich je hlboko prebolená; epizódy, ktoré ťažia dušu a búria žlč. Stal sa zaujatým kronikárom krívd a neprávostí. Sleduje ich priam mikroskopicky do najmenšieho detailu, pod hladkým povrchom objavuje ich obludnú absurdnosť. V ustavičnom dotyku s nepriateľom sa zrieka ezopovského jazyka metafory. Neoslovuje nás alegóriami, poetickými šiframi; to, čo mu vychádza spod ruky, sú pôsobivé momentky zvráteného všedného dňa. Stal sa kronikárom šialeného času, rozpadu istôt a klasických hodnôt. Keby sa raz ktosi odhodlal pripraviť Čiernu knihu o ukradnutých životoch našej generácie, ťažko si ju predstaviť aspoň bez jednej poviedky tohto autora. Očarený vyznávač humoru takpovediac v prírodnom stave ho vrchovato nachádza v každodenných zážitkoch obyvateľov tejto krajiny a planéty. V krátkych spojeniach medzi ľuďmi či medzi človekom a inštitúciou, prípadne paragrafom, mu to iskrí mimovoľnými humornými situáciami, aké sa za písacím stolom jednoducho vymyslieť nedajú. Zlaté zrnká nechcenej komiky (ktorá je zároveň odvrátenou stranou bezvýchodiskovej situácie šikanovaného tvora) nachádza i tam, kde ich nehľadá. Ako pozorný poslucháč hovorového jazyka ulice sa zároveň opája jeho brutálnymi jemnôstkami. Sú mu prostriedkom charakterizácie anonymných hrdinov, ich intelektuálnej úrovne a spôsobu uvažovania, ale aj sondou do prostredia či doby. Berco Trnavec je oddaným zberateľom a brusičom podobných nečakaných drahokamov, zásadne však mechanicky nereprodukuje to, čo sa mu v kontakte s realitou ponúka. Spolu s postihnutými sa rozhorčuje nad nespravodlivosťou, nikdy sa však ako trápne údržbárske esá didaktizujúcej satiry nepodobral „vypaľovať nešváry“ a namiesto úsmevnej nálady, ktorá je kľúčom do čitateľovej hlavy, nedal prednosť otravnému moralizovaniu. Humoristov program nie je totiž adresná polemika s pokleskami jednotlivcov či inštitúcií. Berie si ich iba ako podnet či inšpiráciu, no cieli vyššie, na ťažko postihnuteľný (a oficiálne chránený) terč. Nazvime ho povedzme spôsob myslenia i organizácie spoločnosti a z nich vyrastajúce represie voči nepohodlným jednotlivcom i skupinám. A samozrejme na deformácie, ktoré tento krutý ideologický obor na hlinených nohách donedávna spôsoboval v psychike človeka, v jeho reakciách a konaní. V Trnavcových poviedkach občas prebleskne skepticizmus zrelého človeka, ktorý veľa prežil a nerobí si ilúzie, no nikdy nie rezignácia. Z vlastnej vôle stojí proti obludnému Goliášovi až do dneška prerastajúceho systému a jeho despotickým metódam. Osamelý vkladá za nás všetkých do praku drobný kremienok vtipu a sústredene mieri doprostred spupného čela. Kornel Földvári