Dodnes považujem za jeden z najvydarenejších darčekov, ktorý som kedy otcovi dala, to, že som ho vtiahla do takzvaného literárneho sveta. Som zároveň presvedčená o tom, že keby to bolo ináč a ja by som nepísala, otec by si tam svoju cestu našiel. Jeho texty by si svoju cestu našli. Bolo to však tak, že ja som od otca získala nadšenie pre písanie, hoci ma otec nikdy neovplyvňoval priamo, nasiakla som jeho záľubou ako špongia. A tak, ako je to v známej rozprávke O troch grošoch, tento dar, ktorý som od otca dostala, a ktorý považujem za najväčší, aký mi mohol dať, som mu v tom čase istým spôsobom vrátila. Bola som dcérou, ktorá sa málo búrila proti svojim rodičom, naopak, svoj svet som chcela s nimi zdieľať. Priviedla som otca s mamou do Café Gallery, v ktorej som medzitým trávila viac času, ako by si boli priali, zoznámil sa s tými, ktorí mu potom pomohli vydať knižku. Môj otec sa neskôr osamostatnil, jeho texty si išli vlastnou cestou. Tak ako sa osamostatnila dcéra. Chcela by som poďakovať dvom ľuďom, ktorí môjho otca, málo priebojného a neskúseného v praktických záležitostiach, viedli ďalej. Pánu Ivanovi Štrpkovi a pánu Ivanovi Hulínovi, profesorovi patofyziológie na bratislavskej Lekárskej fakulte. Nielenže oceňovali môjho otca a jeho texty považovali za hodné šírenia, ale stali sa jeho priateľmi a poskytli mu príležitosť stať sa súčasťou sveta, do ktorého si prial patriť.

Takmer vždy, keď som napísala text, dávala som ho čítať otcovi. Otec bol málo kritický, vždy som sa hnevala, že sa mu moje texty príliš páčia. Priala by som si, aby som mu teraz mohla dať prečítať aj tento doslov. Priala by som si, aby povedal, že sa mu páči. Zároveň som rada, že medzi mnou a mojím otcom ostalo málo nevypovedaného. Ďalším z veľkých darov, ktoré sme si vzájomne dali, bolo, že sme sa doslova do posledných dní veľa rozprávali, opýtala som sa na všetko, čo som sa chcela opýtať, a zdôverila sa mu so všetkým, s čím som sa chcela zdôveriť. Ostalo len veľmi málo prázdneho miesta, a to, ktoré ostalo, neľutujem, pretože môj otec si cenil svoju aj moju intimitu a vedel, že niektoré miesta sa zdieľať nesmú. O texty, ktoré ostali v nesčíselných školských zošitoch, sa však podeliť chcel, a to nie len so mnou, ale s viacerými. Nech sa páči, ocinko.

Svetlana Žuchová

„Radšej sa vznášam, ako sa predieram cez tŕnie: lastovička, nie krt. Nevážna ľahkosť ma zakliala. V mojich kostiach a myšlienkach sú dutiny, v útrobách a v citoch sú mechúre. „Nuž: Čo si vyhĺbil?“ opýtajú sa, keď ich čas príde a môj odíde. „Vyhĺbil som veľa tunelov do vzduchu,“ odpoviem, opovážim sa. „Tunely do vzduchu? Videl už ktosi tunely vo vzduchu?“ Zosmiešňujú ma. Akoby som zavinil, že tunely vo vzduchu zmiznú, keď nimi veselo preleziem.“