Lina prežíva náročné životné obdobie. Len niekoľko dní pred svadbou pristihne snúbenca pri nevere a celý doterajší život sa jej rozsype pred očami. Brat Noro a jeho manželka Gréta sa však rozhodnú, že namiesto zrušenej svadobnej cesty poletia na dovolenku do Francúzska, do slnečného Nice, spolu s ňou a pokúsia sa jej znova vrátiť úsmev. No ani čarovné Azúrové pobrežie nepomáha. Až do chvíle náhodného stretnutia s iným mužom a jeho návrhu stráviť niekoľko spoločných dní túlaním sa po provensalskych mestách. Pobyt v južnom Francúzsku tak získa nový rozmer vo viacerých ohľadoch. Ukážka 8. kapitola Kým sme dojedli a vypili ďalšie pivo, po spoločnej úvahe sme si ešte vybrali dezert. Ja som si dala Creme au Caramel a Michal Lemon tart. Tanieriky sme posunuli doprostred stola a na striedačku sme jedli raz z jedného a raz z druhého. Alebo Michal vložil lyžičku s hltom do úst mne a potom ja jemu. Smiali sme sa, zabávali a objednali ďalšiu šálku kávy. Správali sme sa roztopašne a trochu neprimerane nášmu veku. No nikto si nás nevšímal. Tu bolo takéto správanie asi úplne bežné. Ani sme si nevšimli, kedy sa zotmelo, a prístav a okolité reštaurácie rozsvietili. Nočné Nice bolo rovnako čarovné a príťažlivé ako to cez deň. Fluktuácia ľudí sa zvýšila. Takmer z každého kúta sa šírila hudba a hlučná vrava. „Dnes sú oslavy dobytia Bastily,“ ozrejmil mi Michal. Úplne som na to zabudla. Hoci cez obed som práve na to myslela. „Čo vlastne robíš?“ vyzvedal sa Michal a pokynul pritom na čašníka, aby nám doniesol víno a k tomu nejaké pochutiny. „Myslíš, čím sa živím?“ „Asi áno, len som použil iné slová.“ Nebolo ľahké s ním konverzovať a držať krok. Jeho štýl komunikácie bol ľahký. Miestami drzý, ale nikdy nie za hranicou slušnosti. Vlastne to bolo veľmi osviežujúce. Rozprávať sa s niekým, kto mal taký čistý pohľad na svet. Nezdalo sa, že by si z niečoho robil ťažkú hlavu. Možno práve preto mi jemné flirtovanie s ním nepripadalo ako niečo zakázané. Obaja sme boli na dovolenke a obaja bez záväzkov. Zodpovedali sme sa len sami sebe a práve preto to bolo celé také uvoľnené. Žiadna budúcnosť, len tu a teraz. Možno to mala byť len jedna kapitola. Jedno francúzske dobrodružstvo, ktoré neopustí hranice tejto krajiny. Možno. „Som cukrárka.“ „Čože?“ Jeho údiv bol nefalšovaný. Asi čakal čokoľvek, ale toto nie. Pobavilo ma to. Konečne som niečím šokovala ja jeho. „Som cukrárka,“ zdupľovala som. „Pečiem torty a koláče. Preto oceňujem aj dnešný výber. Delikatesa.“ „Ty neochutnávaš to, čo pečieš?“ premeral si ma. Bolo jasné, že naráža na moju štíhlu postavu. „Ochutnávam. Dokonca mám sladké veľmi rada. Ale môj metabolizmus je rýchly. Spálim všetko, čo sa do mňa dostane, expresne rýchlo. Druhá vec je dedičnosť. Všetci sme takí štíhli.“ Svoju prácu milujem. Skutočne. Mám svoje cukrárstvo a najradšej sa prplem so všetkými tými drobnými výstavnými koláčikmi, ktoré lákajú už svojím vzhľadom. Aj na vlastnú svadbu som si mala piecť sama. Teda ja a moje dve dievčatá z tímu. Hoci je sezóna svadieb, tieto tri týždne mám voľno. Ponechala som firmu plne v réžii mojich dievčat. Dôverujem im a ony to vedia. „Tipoval by som fakt čokoľvek,“ priznal. „Napríklad?“ „Učiteľka, pracovníčka banky, inštruktorka jogy... Je to široké spektrum.“ „Tiež sa mi zdá,“ zasmiala som sa a odpila si z vína. Po pive a káve som sa trochu obávala tej kombinácie. Kvalita produktov však sľubovala takmer nulovú nehodovosť. Nad hlavami nám svietili stovky malých žiaroviek a v pozadí znela pieseň Natalie od Gilberta Becaurda. Ušiam musel lahodiť jeho nezameniteľný hlas a štýl spevu. „Čo znamená Lina?“ Čakala som túto otázku omnoho skôr, ale zdalo sa, že u neho dozrel ten správny čas práve teraz. „Karolína.“ „Aha. Zaujímavé. Vždy som si myslel, že Karolína je Kaja.“ „Asi áno. Ale ja som taký malý rebel. Vždy vybočujem z noriem.“ „Takže rebelantsky si nechávaš hovoriť Lina.“ Odpil si z pohára a naklonil sa bližšie ku mne. Telom mi prešiel chlad, hoci vzduch bol stále teplý. „Sem si si prišla liečiť zlomené srdce?“ Neviem, či sa mi chcelo pokračovať v rozhovore týmto smerom. Ale bolo to jedno. To, čo sa deje alebo udeje tu, tu aj zostane. Potom zavriem dvere a dovidenia. „Tu som mala byť na svadobnej ceste. Môj brat so švagrinou to však uchopili do svojich rúk a terapeuticky sa snažia byť nápomocní.“ „Pomáha to?“ „Na počudovanie, áno. Mám rada Francúzsko. Je mi tu príjemne a všetky zlé veci zostali doma. Dúfam, že po návrate niekam zmiznú a ja sa budem znova smiať tak ako kedysi.“ „Takže teraz to ešte nie je skutočná Lina?“ „Čiastočne. Mám pocit, že tam ešte niečo chýba.“ „Sedíš tu so mnou. Dovolila si mi stráviť s tebou celé hodiny. Prechádzať sa v cudzom meste. Smiali sme sa spolu, jedli sme spolu a pili. Podľa mňa si oveľa ďalej, ako si myslíš.“ Zahryzla som si do pery. Nič som nehovorila, len som si v duchu znova prehrala jeho slová. V pozadí bolo počuť rachot motorky a plieskanie vĺn. Bolo mi tak dobre. Tak, ako mi nebolo už dávno. Toto zistenie ma prekvapilo. Teraz by som bola vydatá a sedela by som tu s mojím mužom. Michala by som možno stretla, ale nevenovala by som mu pozornosť. Preplával by okolo mňa a ja by som bola ochudobnená o tento skvelý pocit, ktorý teraz prežívam. Pretože by som mala pocit pseudošťastia s chlapom, ktorého som si v skutočnosti nemala zobrať. Precitla som. Presne na tomto mieste a v tejto chvíli som pochopila, že som sa nikdy nemala za neho vydať. A že zrušená svadba je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Natiahla som sa cez malý stôl, ktorý nás delil, a bez akejkoľvek prípravy som sa prisala na Michalove pery. Chutili po víne aj po jahodách. Boli pripravené bozkávať sa. Akoby čakali na tento moment. Moja vlastná spontánnosť ho nijako neprekvapila. Oči som mala zavreté, pery na jeho. Cítila som jeho vôňu. Bola to zmes citrusov a dreva. Každý pór môjho tela ju vnímal. Nebol to vášnivý bozk, ani v sebe nemal ten erotický náboj, keď sa okamžite spoja jazyky. Ale bol príjemný a nádherné teplý. Jeho pery boli presne také, ako som čakala. Dostatočne jemné, dostatočne drsné. Odtiahla som sa. Chvíľu som hľadela do jeho otvorených očí. Potom som zrak sklopila, znova som si zahryzla do pery. Chcelo sa mi smiať a potrebovala som tomu zabrániť. „Myslím,“ začal a sám sa pri tom usmieval, „že sa môžeme definitívne prestať považovať za dvoch cudzích ľudí.“ Oprela som sa späť o operadlo mojej stoličky. Natiahla som ruku za pohárom s vínom a rýchlo som jeho zvyšky vliala do seba. Akoby som tým chcela spláchnuť drzosť, s ktorou som zaútočila na Michalove pery. Takto som sa nikdy nesprávala. No čaro okamihu bolo silnejšie. A Michal bol každou minútou príťažlivejší. Či to bolo vínom? „Je mi s tebou fajn. Vlastne viac než fajn. Mal som úplne iný zámer s touto dovolenkou, ale keby si súhlasila, veľmi rád by som ju strávil v tvojej spoločnosti.“ Neviem, čo presne som si mala predstaviť pod tým – strávil v tvojej spoločnosti, ale neskutočne ma to lákalo. Bolo to ako zakázané ovocie. A mne stačilo len natiahnuť ruku a to jablko odtrhnúť zo stromu. Začala som súcitiť s Evou, ktorá sa už v raji tak nudila a chcela zmenu, až to zakázané ovocie odtrhla a priviedla na tento svet pestrosť. Ruka v ruke s ňou ide aj chaos, bolesť, smútok. Ale aj láska, dobrosrdečnosť, empatia. „Flirt na Azúrovom pobreží?“ Znelo to ako názov románu vhodného na letné dni kdesi pri mori. „Prečo nie?“ „Prečo nie,“ zopakovala som. Michal sa znova spokojne usmial. Zjedol aj poslednú jahodu a kývol na čašníka, že zaplatí. Konečný účet sa rovnal jednej kvalitnej splátke hypotéky. Bola to šialená suma. On len podal platobnú kartu a vôbec nič neriešil. Rockefeller?! „Prejdeme sa?“ Jeho návrh som ochotne prijala, hoci som už začala pociťovať únavu. Bolo mi krásne, ale cítila som jemný emočný stres. Bili sa vo mne pocity dvoch osobností. Cítila som sa zrazu omnoho silnejšia. Obdobie veľkého sklamania akoby pominulo a môj bývalý život mi bol extrémne vzdialený. Teraz tu bol Michal, od ktorého som nič neočakávala a zároveň som mala veľké očakávania. Snažila som sa krotiť vlastné pocity aj myšlienky. Ten človek bol náhodné stretn sakriti opis