Toto je príbeh o snahe začať odznova. Eva žije s manželom Tomym na vidieku, majú spolu dospievajúceho syna Jakuba. Je už takmer rok nezamestnaná, bez peňazí, odkázaná na milosť a nemilosť Tomyho, ktorý jej to nezabúda stále pripomínať. Ale inak celé dni pije, spí a sedí pred televízorom. Keď si Eva nájde novú prácu na pošte, spustí sa niečo, k čomu sa nevedela odhodlať už roky. Dokáže si stáť za svojím rozhodnutím, alebo ju prevalcujú spomienky a väzby? Ukážka: Ráno, okolo desiatej, nájdem na terase dve prázdne fľaše od vína a určite tu neostali po mne. V poslednom čase sa to stáva pravidlom. Uvarím si kávu a postarám sa o Jaspera aj o mačky. Dom netreba upratovať. Spúšť v kuchyni som zrušila už včera a inak je všetko v dokonalom poriadku. Na terasu sa vytacká Tomy. Oči má červené ako angorský zajac, vlasy mastné a viečka spuchnuté. Smrdí ako stoka. „Láska, ideme nakupovať?“ snaží sa mi vtisnúť uslintaný bozk. S nechuťou sa odtiahnem. „Kam chceš ísť nakupovať?! Do Jednoty do dediny? Tam majú dokopy dva jogurty, Karičku a suché rožky. Alebo chceš šoférovať do mesta?! V tomto stave?!“ „Ešte si pätnásť minút pospím a môžeme ísť.“ „Choď sa radšej osprchovať!“ zasyčím naňho. „Len pätnásť...“ odplazí sa späť do postele. Skontrolujem Jakuba. Nie je ani opitý, nefajčil ani marihuanu a nejaví žiadne známky podozrivého pubescentného správania. Vlastne je celkom v pohode a celkom rád, že som mu zavolala. Keď ma ubezpečí, že príde domov posledným autobusom, s ľahkým srdcom mu zložím. Mám to ja ale zlaté decko. Odrazu sa mi na displeji objaví Jankino číslo. „Janka, ako sa máš? Dlho sme sa nevideli. Ste zdraví? Deti v poriadku?“ „Evička, máme sa dobre. Veľmi dobre. Všetky deti sú zdravé a ujo tiež. Volám ti preto, že som dostala taký nápad. Vieš dobre, že robím na pošte už pätnásty rok a v poslednom čase je to čistá katastrofa. Nie sú ľudia a nikto to nechce robiť. Je to veľká zodpovednosť. Tak som si myslela, že teraz, keď nemáš prácu... No, či by si to nechcela skúsiť.“ „Janka, ja... Neviem. No, možno aj chcela, len nemám ani šajnu, čo všetko... Neviem vôbec nič o tej práci.“ „Ja ti so všetkým pomôžem. Stačí si podať žiadosť so životopisom a odniesť to vedúcej na poštu. Je veľmi zlatá a férová. A vlastne, ja som jej ťa už spomínala. Keď odnesieš tie papiere, máš to skoro isté.“ Cítim, ako vo mne začína stúpať nádej a ako mi začínajú horieť uši, čo je neklamný znak toho, že sa čosi bude diať. Bolo by super mať prácu. Akúkoľvek. „A plat je aký, Janka?“ „No, taký stred. Na začiatok by si to mohla skúsiť. A možno si časom medzitým nájdeš niečo iné.“ „Tak ja to skúsim. Kedy a kam mám odniesť tie papiere?“ „Vieš, Evička, ja som ti už vlastne dohodla aj predbežný termín. Dnes je sobota, takže v pondelok. Pôjdeš na poštu do mesta a budeš sa pýtať na vedúcu. A do žiadosti hlavne napíš, že si zodpovedná a že máš skúsenosti s prácou s peniazmi. A nepíš, že si kreatívna a že máš skúsenosti s koučingom, to tam nemajú radi. Veď ty už vieš, čo máš napísať.“ „Janka, ale ja som s peniazmi v živote nerobila.“ „Nevadí, naučíš sa. Je to ako v obchode. Ani ja som nevedela.“ „A to by som bola celý deň vonku? A celý deň musím chodiť?“ „Nie je to také strašné, ja to beriem ako prechádzku. Vieš, porozprávaš sa s ľuďmi, si na čerstvom vzduchu. Ja mám tú prácu rada.“ „Myslíš si, že by som to zvládla?“ „V pohode. Veď si zvládla aj ťažšie veci. V každom prípade je to šanca. Choď sa aspoň porozprávať s vedúcou.“ „Janka, si poklad, že si na mňa myslela...“ „Nezabudni. Zodpovednosť a práca s peniazmi. Držím palce. A daj vedieť.“ Zlatá Janka. Stále myslí na iných viac ako na seba. Odrazu mám pocit, že aj na mňa sa niekto zhora usmial. Na terasu sa dovalí Tomy s dvoma šálkami kávy a jednu položí predo mňa. Oči má opäť pôvodnej čokoládovej farby, je čerstvo osprchovaný a oholený. Šticu gaštanových vlasov má ešte mokrú po kúpeli. Vyzerá k svetu. Odchlipne si z kávy. „Ideme?“ „Daj mi desať minút.“ Bleskovo sa nalíčim a neposlušné, tmavé vlasy stiahnem do chvosta. Dávam si len krátke rifle a tielko, aj keď je občasná návšteva mesta pre mňa doslova sviatkom. Pri Tomyho nákupnej turistike a posadnutosti obchodmi sa určite zapotím. V aute je horúco ako v pekle. Klimatizáciu opravuje Tomy už rok a pol. Raz sú súčiastky príliš drahé a chce počkať, kedy bude akcia, inokedy ich vôbec nedostať. Potom zas nemá čas alebo je príliš vyčerpaný a potrebuje si pätnásť minút zdriemnuť. Podobne je to s troma kubíkmi dreva, ktoré máme na dvore. Nemôže ich porúbať, pretože raz je príliš teplo, inokedy sneží alebo prší. Podobne je to aj s terénom okolo domu, ktorý nemá čas upraviť, lebo nemá vhodné náradie. A podobne je to s mnohými vecami, ktoré je potrebné urobiť. Veľmi dobre ho chápem. Má náročnú prácu, je vyčerpaný a potrebuje svojich pätnásť minút denne. Je vyčerpaný ešte z obdobia spred piatich rokov, keď nám firma postavila dom na kľúč a on mal vtedy so stavbou toľko starostí. V meste som Tomyho dennodennú únavu a vyčerpanosť až tak nevnímala, ale tu je stále kopa roboty. No čo, nebudem si kaziť víkend. Tomy si popiskuje, šoféruje a pomedzi to hreší. „Videla si ho? Magora! Zle sa zaradil! Kretén!“ „Veď vidíš, že nie je od nás.“ „Aj tak! Má pozerať na značenie! Idiot! A ty sa do toho aj tak nerozumieš. Vodičák máš pätnásť rokov a nejazdíš!“ „Na čom tak asi?! Veď ani raz si ma k tomu poriadne nepustil.“ „Tým autom chodím do práce! Nemôžem si dovoliť, aby sa mu niečo stalo a... Pozri ho, debila! A ešte bude aj trúbiť!“ Tomy je nesmierne hrdý na svoje šoférske umenie a neznáša, keď ho niekto predbehne. Ako aj teraz. Zaradí päťku a ručičku na tachometri vytlačí, aj keby čo bolo, na stotridsať. Ešte že sme na diaľnici. Vtisne ma do sedadla. Kŕčovito sa držím opierky. Napriek tomu, že je vonku tridsaťpäť, mi po bruchu steká ľadový pot. Žalúdok mi zviera a do istého telesného otvoru by mi nevošiel ani zastrúhaný vlas. „Ja ti dám,“ šomre si Tomy popod nos. „S tým svojím črepom môžeš ísť tak akurát pole orať! Traktor máš, nie auto! No, a ešte k tomu žena. Vedel som to!“ Tomy necháva „traktor“ za nami a spokojne sa usmieva. „Bála si sa?“ „Vôbec nie,“ roztrasenou rukou si utieram pot z tváre a hrdla. Nepriznám sa za nič na svete. „Kam ideme najprv?“ usmeje sa na mňa. „Kam chceš.“ „Tak najprv do Kauflandu, potom do Lidla a ešte...“ „Mysli na to, že nemôžeme veľmi rozhadzovať. Musíme vydržať do konca mesiaca.“ „Neboj sa, všade kúpime len to, čo majú v akcii.“ V Kauflande kúpime akciový tovar za dve plné maďarské tašky. „Nebudeme nám to stačiť?“ nesmelo pípnem pri pokladnici, keď sa s hrôzou pozerám na pokladničný bloček. „Ideme do Tesca,“ zavelí Tomy. „Majú kuracie prsia v akcii.“ „Máme všetkého dosť!“ ráznejšie namietam. „Jedla je dosť na celý mesiac. Aj na dva. Ani sa nám to nevojde do mrazničky!“ „Ideme do Tesca!“ Okrem Kauflandu a Tesca absolvujeme ešte Lidl, kde majú maslo a syr v akcii, a Fresh, kde zas majú v akcii tovar za ďalšiu maďarskú tašku. Obťažkaní nákupmi sa vraciame domov. „Pozerala si nejakú prácu na nete?“ začína ma spovedať Tomy, kým šoféruje. „Hej, pozerala. Minuli sme kopu peňazí.“ „A už si si tam niečo našla?“ Mňa teraz trápi niečo iné. „Ako chceš vydržať s peniazmi do konca mesiaca? Okrem toho, nič vhodné tam nebolo. Žiadna normálna práca.“ Teraz sa to začne. „Živím ťa už pomaly rok!“ „Zabúdaš na moju podporu a na tú stovku z bytu!“ precedím pomedzi zuby. „To je tiež nejaký ten peniaz do domácnosti.“ „Všetko ťahám ja!“ „Už si zabudol, že si rok nemal prácu?! Že si chodil len po brigádach?! Tebe vtedy vôbec nevadilo, že ťa živím ja!“ „Vyťahuješ veci spred dvadsiatich rokov! To už ani nie je pravda!“ Napriek jeho útoku mu nepoviem, že mi volala Janka. Pokladal by to za hotovú vec a náhodou to nevyjde. A opäť budem na vine ja. „Celé dni nič nerobíš!“ „Vždy je upratané a navarené! Vyžehlené, vyprané! Aj v záhrade robím stále ja.“ „Keby si chcela, prácu si nájdeš! Choď robiť k pásu!“ „Radšej sa sústreď na šoférovanie!“ Chvíľu ideme mlčky, len Tomymu pulzuje na čele navretá žila, ktorá neveští nič dobré, a sánka mu od zlosti skáče. Odrazu strhne volant ku krajnici. Oproti nám sa rúti ka sakriti opis