Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na škodoradostný smiech. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.

Smiech je Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny, „cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho neúspešného hrdinu ako tých úspešných? (Valér Mikula)

Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak. (Ivana Taranenková)