Po dvoch rokoch prichádza Dávid Matuš so svojou druhou samostatnou zbierkou. Predstavuje v nej 31 básní, ktoré sú zároveň príbehmi s pútavou fabuláciou, s originálnymi výrazovými prostriedkami a s hlbokou myšlienkou. Pritom sú napísané sviežim, neošúchaným jazykom a veľmi zrozumiteľne.

Dávid Matuš, mladý, talentovaný autor vstúpil do sveta poézie nenápadne, ako víťaz literárnej súťaže Andreja Chudobu. Tento rok sa v Prahe stal laureátom súťaže Vyšehradská vize. Podľa básnika Milana Hodála kráča vlastnou cestou, vnímavo pozoruje život a dejov okolo nás. Všetko, čo prežil, nažil a precítil, pretransformoval do svojich básní tak, ako rezbár vrýva do dreva svoje obrazy, aby odolali času. Matušove myšlienky vpísané do veršov majú tendenciu vryť sa do nášho vnútra, vedomia a svedomia.

Ladislav Zelinka, básnik a organizátor literárnych súťaží Vyšehradská vize oceňuje, akým poetickým štýlom Dávid Matuš hovorí o láske, stratách, smútku a vždy pritom pripomína, aby sme sa nevzdávali viery, aby sme neopúšťali svoje sny, že vždy je tu nádej. Ani samota, ani slzy by nemali prehlušiť našu túžbu po lepšom svete. Matuš odkrýva svoje city a svoje poznanie sa snaží odovzdať iným. Snažme sa pritiahnuť na zem kúsok z neba, radí a píše v básni Prišiel čas. Láska zatiaľ ešte nezomrela, len treba žiť pre ňu, hovorí v inom krásnom verši. Dávid Matuš vás presvedčí, že vždy má cenu vstať a vykročiť ďalej. Lebo každý má právo na splnené sny...