Mám znovu sedem, stojím na hrane tohto sveta & pozerám sa do tváre, ktorá plače prílivom. Sadnem si do piesku & ničomu nerozumiem, môj vtáčik mi priletí na rameno & jemne ma ďobe do líca. Slzy sveta sú slané & príliv vynáša na pery pobrežia spenenými rukami stovky mŕtvol... Hviezdice a korytnačky, morské hady, ľudské zbytky, prehnité psie mŕtvoly s mokrou srsťou. Sedím nehybne, akoby nezainteresovane sa dívam na smrť. Všetky kosti vyplavencov, ak vôbec nejaké majú, sú biele & všetci sú si rovní – KONEČNE. Dívam sa na svet & rozmýšľam, prečo asi plače...? Červeno-zlaté slnko zapadá padá rovno do útrob oceánu & všade na vôkol tohto kolosu sa zdvíhajú obrovské vlny. Slnko spadlo náhle, ako kameň no potápaním sa skôr ponáša na loď. Pomaly putuje ku dnu. Za hrozivého sykotu, keď more hasí slnečné ohne sa k nebu vznáša kúdoľ sivočierneho dymu. & slnce sa lenivo potápa ďalej... Naposledy zasyčí & nastane TMA... (Imaginatívne výjavy Strakovej prvotiny sú pestro podtrhávané ilustráciami Eniaca i samotného autora). sakriti opis