Uprostred nekonečnej Tichej vojny, ktorej hluk ani zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla. Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, ako brodenie sa tuhnúcim asfaltom. Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo súčasne v sebe obsiahne a polapí. Deň sa začína touto priľnavou , šokujúco konečnou nahotou, ktorú zo seba nemôžeme sňať. V okamihu svojho obnaženia prakticky ruší všetky jednotlivé objekty, taviac a zlievajúc ich na okamih do Jedného.... Básnik Ivan Štrpka svoj román venoval Dežovi sakriti opis