Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

„Cestou domov z cintorína sa zastavím pri soške Panny Márie pod lipou za odbočkou do vedľajšej dediny. Pod soškou sú nastavané zaváraninové poháre so zvädnutými kvetmi. – Aké modré oči má toto židovské dievča.“