Jurij Ivanovič Venelin (1802 1839) významný historik, lingvista, etnograf a folklorista prvej polovice 19. storočia. Pochádzal z Tibavy na východnom Slovensku. Bol jedným zo zakladateľov slovanských štúdií ako nezávislej vedy. Patrí mu viacero svetových priorít: po vedeckej výprave z Ruskej cárskej akadémie na Balkán napísal prvú gramatiku bulharského jazyka, napísal a vydal prvé dejiny Bulharov, vydal prvú zbierku staroslovanských listín, zostavil prvý európsky slovanský vyučovací program pre univerzitu a stal sa jedným zo zakladateľov slovanskej školy v ruskej historickej vede. J. Venelin bol súčasníkom A. S. Puškina, N. V. Gogola, A. S. Chomjakova.

Predslov ku knihe od Viktora Timuru

Celkové hodnotenie diela J. Venelina pre toto vydanie nebolo cieľom. Jeho dielo je však neobyčajne zaujímavé, napriek tomu, že poznatky v priebehu 200 rokov od napísania diela mnohé poopravili, vrátane teoretických pohľadov aj prístupov k problémom. Do nášho výberu sme zaradili predovšetkým tie časti, ktoré sa nás dotýkajú a majú čo povedať aj našim súčasníkom, aj keď môžeme mať k niektorým jeho prístupom a pohľadom také či onaké výhrady. Množstvo citátov z klasickej literatúry však nestráca na aktuálnosti ani dnes, a jeho analýzy kmeňových názvov tým skôr, že ich uvádza niekedy v celkom iných súvislostiach, na aké sme si zvykli. Tým však aj inšpiruje k novému zamysleniu sa nad niektorými nevyriešenými historickými problémami našej minulosti v súlade so súčasnými poznatkami, ktoré J. Venelin nemal k dispozícii.

Do prvej časti sme zaradili pre nás azda najzaujímavejšiu prácu J. Venelina Starovekí a súčasní Sloveni v politických, historických a náboženských vzťahoch k Rusom. Jeho Sloveni majú dvojaký význam alebo obsah. V jednom prípade uvádza dva kmene Slovenov, z ktorých jeden tvoria Slovinci a druhý Slováci, o ktorých však veľa nepovedal. Podrobne sa venuje analýze Slovenov prvého kmeňa Slovincov, ktorý vymedzuje Jadranským morom a Bodamským jazerom na západe, Dunajom na severe a Panóniou na východe. Dnes však na základe jazykových výskumov prof. J. Stanislava vieme, že osídlenie Slovenov presahovalo na východe k Transylvánskym Karpatom v Rumunsku a podľa Jordana východná hranica bola na rieke Dnestri, čo potvrdzujú aj jazykové výskumy ďalších lingvistov a bádateľov (Avenarius). Zaujímavosťou pritom je, že k prvému kmeňu (vetvy) Slovenov (Slovincom) zaradil ako samostatné kmene Krajincov (Karnov-Kransko), Istrijcov, Panónov, Norikov, Retov, Vindelikov, Dalmatíncov, Ilýrov a Venetov (vo Venecii). To je nový a inšpirujúci prístup a pohľad. Texty sme skracovali minimálne až od podnázvu kapitolky Vindelicia, Vindelici.

Do druhej časti sme zaradili dielo Obyvatelia okolo Baltského mora Slovania, v ktorom podrobne analyzuje osídlenie na celom pobreží Baltského mora s významnými mestami: Vollin (na rovnomennom ostrove), Vineta (na ostrove Usedom), Arkona (na ostrove Rujana), ale aj mestá ako Retra, Stargrad, Veligrad, Rostock, Živan a celý rad ďalších pred ich zničením Dánmi, Sasmi a vôbec germánskymi kmeňmi. V tejto časti sme texty neskracovali.

Do tretej časti sme vybrali zaujímavú štúdiu O pôvode Slovanov všeobecne, zvlášť Rusov, aj napriek tomu, že k viacerým problémom a ich riešeniu je možné mať výhrady. Prvú kapitolu o Slovanoch sme nekrátili, ale druhú kapitolu o Rusoch sme podstatne skrátili, pretože je trojnásobne rozsiahlejšia ako kapitola o Slovanoch (obsahuje vyše 80 tlačených strán). Sú tam zaujímavé myšlienky, osobitne o pôvode Varjagov, ktorí ako vyplýva z textu by sa mali formovať práve po úpadku vyššie uvedených slovanských miest na pobaltskom pobreží.

Pri prekladoch sme zápasili s terminologickými problémami, predovšetkým pokiaľ ide o názvy. Či už ide o názov Sloveni, ktorý nemožno aplikovať iba na Slovincov, ako to urobil Venelin už preto, lebo do tohto názvu patrí aj druhý kmeň či vetva Slovenov Slováci, nehľadiac na to, že dnes vieme, že Sloveni boli rozšírení až po Dnester. Preto tam, kde to bolo potrebné, sme za názov Sloveni pridali Slovinci-Slovenci-Slovenia. Okrem toho aj ostatné názvy Venelin uvádza v mnohých variantoch podľa toho, ako ich vyexcerpoval v originálnych materiáloch (gréckych, latinských atď.) Podobný problém bol v tretej časti predovšetkým s názvom Rusi-Rosi, Rusko-Rosia. Z tohto dôvod sme volili taký prístup, že sme sa usilovali ponechať názvy v originálnych tvaroch ako ich uviedol Venelin, pravda, s prepisom do latinky. Keby sme ich prekladali do súčasne používaného tvaru, text by stratil význam.