Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia.