Prosím ťa! Múza! Chcem tvoj úsmev milý!

Keď zo srdca si závoj poodchýli,

a jednak vďačím dávnej svetlej chvíli

čo na smrť spíja, potom opäť kriesi.

V devätnástom storočí Poliaci uznali za svojich prorokov troch básnikov – Mickiewicza, Słowackého a Krasińského. Pokiaľ Mickiewicz sa tešil zo slávy veštca a bol obklopený skutočným národným kultom už za života, Słowacki, o jedenásť rokov mladší než autor „Dziadov”, bol uznaný za proroka až po smrti, fakticky až pred koncom 19. storočia, keď bola veľká poľská romantická literatúra už natoľko rozšírená, že jej najdôležitejšie diela pre paušálneho adresáta nadobudli význam akéhosi šlabikár poľskosti, no zároveň boli pre elitu zdrojom viacerých rafinovaných metafyzických a historiozofických poznatkov.

Básnický génius Juliusza Słowackého (1809 – 1849) priniesol poľskej kultúre majstrovské diela poézie neporovnateľné s ničím iným v jej histórii.

V bravúrnej, digresívnej poéme „Beniowski”(1841) – preklad Juraja Andričíka je vlastne prvým pretlmočením tohto diela do slovenčiny – voľne nadväzujúcej na životopis slávneho dobrodruha, sa Słowacki brilantne vysporiadal so svojimi nepriateľmi a kritikmi. Na ich tupé osočovanie odpovedal majstrovsky vytvorenými urážkami, za čo takmer zaplatil životom. Jeho najzarytejší kritik, istý Ropelewski, ho totiž vyzval na súboj. Našťastie – pre Słowackého aj pre poľskú kultúru – konflikt sa v poslednej chvíli zažehnal a k súboju nedošlo. Bol to veľký triumf Słowackého aj jeho „Beniowského”.

Słowackého dielo pôsobí dojmom diela napísaného vo viacerých časopriestoroch. Tak akoby vzniklo v našej, no zároveň inej, neeuklidovskej geometrii. Všetky jeho práce – aj tie dokončené, aj tie, čo zostali len vo fragmentoch – tvoria spolu nejaký viacvrstvový hypertext, otvorený voči najrozličnejším interpretáciám.