Alfred Tennyson tvoril časti svojho diela na rôznych miestach, tak ako mu prichádzali na um jednotlivé okolnosti jeho priateľstva s Arthurom Henrym Hallamom. Nemal v úmysle publikovať ich ako celok, k tejto možnosti dospel, až keď si uvedomil, koľko veršov na túto tému už napísal. V úvode sa zračí obdobie intenzívneho žiaľu za priateľom, presvedčenie, že za ním bude smútiť neustále. V raných fázach trúchlenia spochybňuje prežitie duše a existenciu posmrtného života. No hoci v tomto bode nedospieva k viere, ktorú nachádza v závere básnickej skladby, a vnútorne bojuje s tým, že vedecké poznatky môžu existenciu Boha aj vyvrátiť, napokon dospieva k súladu a prijíma náboženstvo a vieru. Pripúšťa, že biologický vývin je evolúciou Božieho zámeru s človekom a so zemou: Máme len vieru, čo si nie je istá, / veď naša znalosť stále čelí tme, / no predsa v tvoju veľkosť veríme, / lúč v temrave: nech rastie do zlatista. Výber Prechod cez piesčiny vychádza vo vynikajúcom preklade J. Kantorovej-Bálikovej , viacnásobnej laureátky Ceny Jána Hollého, najvýznamnejšieho prekladateľského ocenenia. sakriti opis