Keď mladý, dovtedy takmer neznámy predseda Kráľovského súdu v Bordeaux vydal v roku 1721 Perzské listy, ukázalo sa, že dielo napísal ozajstný majster. Parížania rozchytali niekoľko vydaní a podnikaví vydavatelia pridali ešte zopár napochytro vyrobených napodobenín. A hoci Montesquieu svoj „preklad z perzštiny“ vydal anonymne, stal sa hneď slávnym. Obdobie, v ktorom autor žil, naskrze nebolo také, že by na ňom nebolo čo kritizovať. Lenže útočiť vždy nemožno alebo neradno priamo: musíte hovoriť vážne, a pritom žartovať, váš bič môže šľahať, nie však vážne zraniť. Túto ťažkú úlohu brali na seba cudzokrajní návštevníci, ktorí prišli do Francúzska a opisovali, čo tu videli. Cudzinec si mohol dovoliť povedať všetko, aj to, čo si sami Francúzi len tajne mysleli – a pritom ho nemuseli brať vážne. Tak sa stal orientálny cestovateľ obdobou stredovekých múdrych šašov na kráľovskom dvore. Túto novú formu neobjavil Montesquieu. Mal veľa predchodcov. Forma tu bola, lenže nedokonalá. Montesquieu jej dal švih, ľahkosť a rafinovane presné dávkovanie vážnych úvah a šteklivých poviedok, žánrových obrázkov a háremových dobrodružstiev, vážnych kritík i nenáročných anekdot. sakriti opis