Rok 2034 Svet je v troskách. Ľudia sa navzájom vyhubili. V mestách zničených rádioaktívnym odpadom sa nedá žiť. Za ich hranicami sa rozprestierajú vyprahnuté púšte a húštiny čudných zmenených lesov. Nikto netuší, aké tvory v nich žijú. Civilizácia zaniká. Kedysi dominantný ľudský druh upadá do zabudnutia a spomienky na jeho slávu blednú. Od týchto udalostí ubehlo necelých dvadsať rokov, človek však už nie je korunou tvorstva. Druhy, ktoré vznikli v zamorenom svete, sú oveľa lepšie prispôsobené žiareniu. Éra ľudstva sa chýli ku koncu. Ostalo len málo tých, čo sa nechcú zmieriť s realitou, zopár desiatok tisíc. Bývajú v moskovskom metre, najväčšom protiatómovom kryte, aký človek vybudoval. V poslednom útočisku ľudstva, kde sa všetko podriaďuje jedinému: vôli prežiť. Obyvatelia okrajovej stanice Sevastopoľskaja sa urputne bránia proti neustávajúcim útokom mutantov z povrchu. Odolávajú vďaka podpore centrálnych staníc metra a ostrieľaným, na všetko odhodlaným bojovníkom. Jedného dňa sa však preruší zásobovanie a telefónne spojenie prestane fungovať. Vyslaní prieskumníci sa nevracajú a mutanti z povrchu i temné sily z hlbín zeme stále útočia. Vetchý starec zo Sevastopoľskej a neznámy zabijak v službách stanice sa podujmú obnoviť spojenie a zachrániť ďalšiu obrannú baštu pred záhubou. Akú úlohu tu zohrá dievča zo zabudnutej staničky a prefíkaný flautista, ktorý sa pripojí k výprave po temných tuneloch? Z ruského originálu Metro 2034 (Astreľ, Moskva 2009) preložil Filip Pacalaj. sakriti opis