Pomenovanie mesianizmus sa používa ako označenie pasívneho postoja, iracionálneho očakávania rýchlej nápravy neuspokojivého stavu sveta alebo civilizácie, štátu alebo národa prostredníctvom vyššieho zásahu spasiteľa. Považuje sa za druh utopického myslenia, spätého s konkrétnou historickou misiou. Jeho myšlienkové jadro spočíva vo viere v predurčenie, vyvolenie istého spoločenstva vo vzťahu k iným spoločenstvám. Za jeho typické prvky preto možno považovať presvedčenie o predestinácii a sebadefinovanie ako nositeľa dejinnej úlohy spasiteľa, záchrancu sveta, schopného priviesť ho k obrodeniu a regenerácii. Spása je pritom chápaná ako konečná záchrana človeka, a tým ako pars pro toto aj ľudstva, alebo ako prístup k večnej posmrtnej blaženosti. Radikálny zásah spasiteľa do chodu sveta má nastať náhle a jeho predpokladom je naplnenie času v limitnej situácii. Výber zo slovenských romantických mesianistov, ktorý pripravila Ľubica Somolayová pod názvom Romantickí mesianisti, vychádza z výskumov literárneho historika Oskára Čepana, ktorý (re)konštruoval slovenský romantizmus ako vrstevnatú štruktúru, pričom jednu z jej línií nazval mesianizmom. Antológia prináša konkrétnu literárnu podobu mesianizmu priamio v básnických textoch Viliama Paulinyho-Tótha, Mikuláša Dohnányho, Jána Bottu, Petra Kellnera-Hostinského, Sama Bohdana Hroboňa, Michala Miloslava Hodžu a Janka Kráľa. sakriti opis