Kniha je nielen nahliadnutím do poslednej knihy Gastona Bachelarda, ktorá vyšla ešte počas života tohto francúzskeho filozofa, ale je aj rozvíjaním úvah o slabom svetle, ktoré dáva nezvyčajnú hodnotu okolitej tme. Plameň sviece je podľa autora komentára určitou formou vyznania, ku ktorému sa Bachelard v knihe aj priznáva, keď hovorí o centrálnom obraze študujúceho človeka pri svieci alebo o rytine svojho existenčného stola, ktorý je osvetlený lampou – vtedy existuje len to, čo je osvetlené: stôl, knihy na ňom, papier, pero a zopár drobností, ktoré sa strácajú v tme ako džbány a nádoby na Rembrandtovom obraze Meditujúci filozof. Komentár nechce byť komplexnou analýzou Plameňa sviece, odvíja sa vo svetle latinského com-mentum, ktoré je odvodeninou od slovesa meminisse, pamätať si niečo, podržať niečo v mysli (mens) pre seba i pre ostatných. Takto pochopený komentár je spôsob písania, akým je možné aspoň čiastočne nenechať upadnúť do zabudnutia „slová, ktoré ešte stále horia“, ako to komentátor vyjadruje v poslednej vete úvodu. Komentár sa stáva „rezonančným priestorom“ (Blanchot), je „opakovaním zmyslu“ diela (Ricour) či „reaktiváciou zmyslu“ (Husserl), je pamätníkom, pripomienkou, špecifickým filozofickým žánrom, ktorého úlohou nie je nevyhnutne viesť polemiky s čítaným autorom. No komentár nie je ani nekritickým obdivom k dielu, je to skôr séria poznámok k čítanému textu, ktoré dielo „držia pri živote“. sakriti opis