Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny.

Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka. Vojna, impérium, tisícky mŕtvych – všetko sú to až príliš nepredstaviteľné veci. Ale chorľavý chlapec so samopalom, ktorý nemá rád popravy, to je už čosi skutočné. A rovnako aj vojačikovia s jazvami na tvári i matky, ktoré po smrti detí zaživa zomreli medzi zbierkami známok, fotografiami, nikdy neoblečenými vecami.

Po prvom vydaní knihy Zinkoví chlapci sa na Svetlanu Alexijevič spustila vlna súdnych sporov, ktoré proti nej viedli hrdinovia tejto knihy. Skutočne je pravda až taká neznesiteľná? Aj tá vlastná? V tejto knihe sa nedozviete, prečo Sovieti intervenovali do Afganistanu. Pochopíte však, aká nezmyselná je každá vojna, keď z nej prilietajú lietadlá plné zinkových sarkofágov.

„Alexijevič opäť vyhľadávala veteránov a ženy, mladých vojakov a ich matky. Výsledkom je majstrovská reportáž a pravdepodobne aj jej najlepšia kniha. Zo slov mladíkov a ich matiek sa vynárajú ich problémy (teraz by sme ich asi nazvali posttraumatickou stresovou poruchou) a z individuálnych spomienok sa pomaličky rodia typické skúsenosti.“

Timothy Snyder – The New York Review of Books

„Názov knihy je odkazom na zinkové rakvy, v ktorých sovietska armáda vracala matkám synov padlých vo vojne v Afganistane. Časti, prerozprávané z pohľadu matiek, z tej vojny urobili súčasnú, osobnú a asi najpravdivejšiu správu, aká kedy bola o vojne podaná. Alexijevič nám ju ponúka so svojou typickou jedinečnosťou a originalitou štýlu, vášňou, politickou inteligenciou a tragickou víziou.“

Philip Gourevitch – The New Yorker