Pocta Juliana Barnesa Dmitrijovi Šostakovičovi: hudobnému géniovi, konformistovi, hračke v rukách moci. Významný anglický spisovateľ a novinár Julian Barnes (1946, Leicester), laureát Man Bookerovej ceny, je nášmu čitateľovi dobre známy. Je to autor, ktorý v dnešnej záplave braku prinavrátil spisovateľskému povolaniu dobré meno a prestíž. Ruský hudobný skladateľ Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975), kedysi zatracovaný i svetoznámy, zakazovaný, ale i oceňovaný, možno aj chránený samotným Stalinom, je ústrednou postavou jeho najnovšej prózy Šum času (2016). Spolu so Šostakovičom ožívajú na stránkach románu Prokofiev i Pasternak, švihácki noblesní maršali a prešibaní osobní šoféri, manželky, milenky i prostitútky, ako aj Stalinovi zákerní prorežimoví tajtrlíci i výmyselníci z čias kultu osobnosti. Autor dielo naplnil majstrovskými vetami, pátrajúcimi po pravde nielen umeleckej, ale aj faktickej. S atmosférou vojny a hrôzovlády sa v jeho rozprávaní nestretávame priamo, ale na pozadí osudu špičkového sovietskeho skladateľa, ktorý prechádza peripetiami chvíľami až komického desu, časom kolektivizácie krásy, urputných snáh o inžinierovanie duší a glajchšaltovanie ľudských i umeleckých osudov. Barnes neohuruje čitateľa lacnou prvoplánovou estetikou ani vykalkulovanou etikou, neplytvá žartíkmi, a predsa v sebe nezaprie noblesu a smelé huncútstvo. Jeho hlavný hrdina Šostakovič mu je jednoducho sympatický a blízky. Bojuje oňho na každej stránke čestnými umeleckými prostriedkami. Pravda je v jeho románe rozptýlená jemne ako zlatý prášok. Vytvára magické podsvietenie, ktoré čitateľa pri čítaní nechce oslepiť ani otvárať mu oči šokujúcimi reáliami, ale priviesť ho k podstate, k dôvere v život samotný, priamou cestou, prostredníctvom poctivej beletristickej práce. Pozorný čitateľ dozná, že kniha sa číta sama, že je hlboko súčasná, pretože je nielen o Šostakovičovi, ale aj o autorovi samotnom a v neposlednom rade o nás.