Táto kniha je venovaná všetkým vydedencom – každému, kto bol odstrkovaný, ignorovaný, zavrhnutý, ponížený a falošne obvinený, a komu sa nedostalo opätovanej lásky.

„Šesť týždňov medzi odsúdením za znásilnenie a uväznením som cestoval po krajine za rôznymi priateľkami. Bol to môj spôsob rozlúčky. A keď som nebol práve s nimi, musel som odmietať množstvo návrhov od iných žien. Kdekoľvek som bol, vždy sa našla nejaká a povedala: „Tak poď, ja fakt nepoviem, že si ma znásilnil, vážne. Môžeš si to nakrúcať.“ Až neskôr som to pochopil. Naznačovali mi, že neveria, že som to urobil. Ale ja som to takto nechcel. Dráždilo ma to a vždy som ich poslal niekam. Aj keď to ony mysleli ako formu mojej podpory, bolo vo mne príliš veľa bolesti, aby som si to uvedomil. Bol som ignorant, blázon, zatrpknutý chlapík, ktorý mal čo robiť sám so sebou. No môj hnev bol pochopiteľný. Mal som dvadsaťpäť rokov a pred sebou šesť rokov vo väzení za zločin, ktorý som nespáchal. Dovoľte mi na tomto mieste zopakovať to, čo som povedal pred veľkou porotou počas môjho súdneho procesu, keď som nastupoval do väzenia, na vypočúvaní kvôli predčasnému prepusteniu, keď som vyšiel z basy a čo budem opakovať, kým budem chodiť po tejto zemi. Desiree Washingtonovú som neznásilnil. Ona to vie a vie to Boh. S tým, čo spôsobila, bude musieť žiť až do konca svojho života.“