Adolphe Appia (1862 - 1928) bol švajčiarsky mysliteľ a vizionár, jeden z prvých, ktorí zásadne prispeli k reforme divadla na začiatku 20. storočia. Vyšiel z obdivu k operným drámam Richarda Wagnera, ale neskôr dospel ku kritickému odmietnutiu toho, ako ich inscenovali vtedajšie divadlá. Po stretnutí s Émilom Jaques-Dalcrozom a jeho pohybovou rytmikou začal tvoriť abstraktné scénografické rytmické priestory. Analyzoval vzťah hudby, herca a scény v divadelnej syntéze a vďaka svojim netradičným estetickým názorom a novým pohľadom načrtol originálnu predstavu živého divadla budúcnosti. Vždy sa cítil hlavne ako umelec, režisér a scénograf, ale v dôsledku svojich prevratných umeleckých názorov, v ktorých predbehol dobu, ale aj kvôli vlastnej ostýchavosti sa nedokázal presadiť v prevádzkovom mechanizme vtedajších scén, a tak dosiahol iba málo javiskových realizácií. Avšak napísal viacero zásadných kníh a štúdií a nakreslil množstvo skíc,ktorými vyjadril svoje predstavy, a tie mali a stále majú významný vplyv na moderné divadlo. Kniha Dielo živého umenia (L´Oeuvre d´art vivant, 1921) je jeho poslednou väčšou písomnou prácou. Autorom doslovu je Denis Bablet (1930 - 1992), vynikajúci francúzsky historik a znalec Appiovho diela. sakriti opis