„Na tom predsa nie je nič zlé, byť občas len sám so sebou. Pre krik, ktorý je neustále okolo nás, často nepočujeme, čo nám duša hovorí. Čo od nás chce a čo potrebuje. Pracujeme, počúvame druhých ľudí, nechávame na sebe pôsobiť šumy a ruchy sveta. A nie všetko z toho nevyhnutne potrebujeme.“

Kto by netúžil po svete plnom lesku a slávy? Po obdive a titulkách časopisov?

Lenže nie vždy je všetko tak, ako vyzerá na prvý pohľad. Nie vždy je sláva a úspech zárukou šťastného a spokojného života. Niekedy sa musíme vrátiť na úplný začiatok, aby sme pochopili, kým vlastne sme a čo nás robí skutočne šťastnými. Hrdinka príbehu Andy Sonder sa z dychtivej a talentovanej študentky vypracuje na samý vrchol. Je z nej slávna herečka, má všetko po čom túžia jej kolegyne. A predsa nie je so svojím životom spokojná. Začne hľadať odpovede na mnoho otázok, ktoré ju čím ďalej, tým viac znepokojujú. Aby začala žiť v súlade so sebou a svojimi pocitmi, musí urobiť vážne rozhodnutie. Čo, alebo koho sa rozhodne obetovať? A nájde v sebe toľko hľadaný pokoj a rovnováhu?

Ukážka z knihy:

Môj muž ma zamestnal v divadle, kde bol umeleckým šéfom. Rovno zo školy som nastúpila do hereckého súboru. Možno to niekto vnímal ako protekciu, ale bolo mi to fuk. Konkurzná komisia mala desať členov a prijali ma jednohlasne. Lebo som bola miláčikom kritiky aj divákov. Krotká bola stále vypredaná, a tak som dostala ďalšiu hlavnú rolu. A po nej ďalšiu. Do piatich rokov som bola naozaj kráľovná. Lebo som drela. Na každej novej postave. Strávila som celé noci študovaním. Hľadala som informácie o autorovi, o konkrétnej hre, o dobe, v ktorej sa dej odohrával. Bola to nadpráca, ale ja som si bez nej nedokázala predstaviť hrať. Áno, stačilo by sa naučiť scenár, patrične sa tváriť a pamätať si, kedy mám z ktorej strany nastúpiť na javisko. Je veľa hercov, ktorým to stačí a preplávajú takto celý svoj aktívny život. Ja som nemohla. Neviem sa uspokojiť s polovičatosťou. A práve táto robota, ktorá bola zdanlivo navyše, ma dostala na vrchol. Ku každej novej príležitosti sa staviam, akoby bola posledná v mojom živote. Akoby na nej záležal celý môj osud. S buldočou zanovitosťou som hľadala správny herecký výraz. Ku každej jednej postave osobitný a autentický. Domýšľala som svojim hrdinkám celé životy, nie iba to, čo bolo v hre. Žili aj predtým a niektoré aj potom, ak som za nich na javisku zomierala. Nechcela som byť herečka schémy. Túžila som sa stať obrazom reálneho života. Recenzie na moje výkony ma utvrdzovali v tom, že idem správnou cestou. Moje herectvo nazývali plnokrvným. „Trýznivé bolesti hrdiniek dokáže prežívať na javisku, akoby boli jej vlastné,“ napísal renomovaný kritik a ja som sa nesmierne tešila.

„Si moje najdokonalejšie umelecké dielo,“ hovorieval mi Leo večer, keď sme si líhali spať. A ja som sa nechala kreovať. Dôverovala som mu, všetko, čo mi poradil, ako ma nasmeroval, som brala vážne. Lebo som videla, že každá jeho rada ma posúva dopredu. Milovala som jeho múdrosť, rozhľad, trpezlivosť. Odovzdala som sa mu absolútne do rúk. Už som nebola ten vyplašený vrabček ako na začiatku. Dozrela som aj ako herečka, aj ako žena.