Román Posledné morény ponúka ironicko-trýznivú spoveď rozprávačky Johany na prahu jesene života s náznakmi autobiografických prvkov. Rozprávačka uviazne v akomsi bezčasí – neschopná rozhodnutí, bez chuti písať a žiť. Po krátkom vzplanutí sa neudeje nič, nepadne nijaké rozhodnutie, no hrdinka je zrazu schopná a ochotná pokračovať v ceste. Pátra po zmysle života, hodnotí a porovnáva. Deziluzívna, nie však rezignujúca rekapitulácia je prehĺbená symbolickým obrazom morén okolo letoviska – ako ťarchy času, naliehavo dosadajúcej na Johanine plecia. Hoci nežije, ako si vysnívala, nevzdáva sa, zatrpknutosť sa mení na vyrovnanie so svetom. Sebairónia a presvedčivé stvárnenie postáv zabezpečia úspech medzi milovníkmi kvalitnej literatúry. Monika Maronová (1941) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám súčasnej nemeckej románovej tvorby. Vydala trinásť titulov (napr. Popolček, Nedorozumenie, Ada a Ewald, Zátišie číslo 6, Animal triste, Pavlove listy, Miesto narodenia Belín, Ach, šťastie), je držiteľkou prestížnych ocenení (Cena bratov Grimmovcov za rok 1991, Cena Heinricha von Kleista za rok 1992, Nemecká národná cena za rok 2009). sakriti opis