Vnímanie židov/Židov zo strany predstaviteľov slovenského národného hnutia pred a bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918 stále nie je dostatočne historicky spracované. Počas približne päťdesiatich rokov od uzákonenia emancipácie židovského obyvateľtsva v roku 1868, ktoré predchádzalo vyostreniu národnostnej politiky v dualistickom Uhorsku, prešli obe komunity rozličným vývojom: zatiaľ čo veľká časť hornohuhorských židov/Židov zaznamenala socioekonomický vzostup, ktorý sa následne odrazil v ich príklone k maďarčine a maďarskej kultúre, zažívali predstavitelia slovenského národného hnutia obdobie marginalizácie, ba až otvoreného útlaku. Táto situácia sa takpovediac zo dňa na deň zmenila po zániku Uhorska, keď nový československý establishment spochybnil postavenie židovskej menšiny a pristúpil prvýkrát v slovenských dejinách k riešeniu tzv. „židovskej otázky“.

Monografia skúma, do akej miery prispel politický antisemitizmus odmietajúci židovskú emancipáciu k radikalizácii starších protižidovských postojov slovenských nacionalistov. Hľadá pritom najmä odpovede na otázku, akým spôsobom chceli predstavitelia slovenského národného hnutia prekonať rozpory vyplývajúce z principiálnej nezlúčiteľnosti svojho vlastného emancipačného nacionalizmu s protiemancipačným diskurzom a praktikami politického antisemitizmu. sakriti opis