PRÍHOVOR K PRIATEĽOM I NEPRIATEĽOM, KTORÍ SA STANÚ PRIATEĽMI Občas sa ma kdekto pýta, prečo píšem. Raz odpoviem vážne: Preto, aby som zanechal stopu budúcim generáciám. Inokedy trocha zažartujem: Preto, lebo ma nikto nepočúva. Časom mi však došlo, že písanie je pre mňa prácou na zveľaďovaní samého seba. Tak ako by malo byť vyučovanie prácou na zveľaďovaní učiteľky, liečenie prácou na zveľaďovaní lekára, rýľovanie prácou na zveľaďovaní záhradníka. Až potom príde na rad čitateľ, žiak, pacient, konzument plodov záhradníkovej práce. Možno to znie nadnesene, ale je to tak. No kým som si to neuvedomil, nevedel som, že píšem pre radosť. Teraz to však viem. Lebo podľa státisícov čitateliek a čitateľov mojich kníh sa moja radosť z písania prenáša aj na nich. Po tých tisíckach prečítaných strán máme spolu priam rodinný vzťah. Preto si trúfam ponúknuť návod, ako prežiť medzi ľuďmi. Sú to moje skúsenosti, úvahy, prehry, výhry, pády i vzlety, aj keď viem, že skúsenosť je neprenosná. Niektoré z nich ste už možno čítali, viem, i ja som čítal Senecu, Tolstého či Peteraja a čítam ich stále znova. Pravdu si treba pripomínať, vracať sa k nej, žiť ju. Aby nám nezovšednela ako reklama. Ak máte pocit, že píšem pravdu, mám dôvod na radosť. No aj keď si to nemyslíte, budem si vážiť váš postoj. Ako by som si mohol nevážiť napríklad postoj švajčiarskeho gazdu, ktorý pred vojakmi sfanatizovanými vojnovým nepriateľstvom zachránil život svojmu oslíkovi legendárnym výrokom „Somár je Švajčiar!“ Bodaj by sme všetci takto príkladne zachraňovali svoje somáre. Je pre mňa cťou, že vytvoriť túto knihu sa so mnou podujal spisovateľ, výtvarník, filmár, animátor, ilustrátor a skvelý chlapík Ivan Popovič. A pridal sa k nemu i jeho nemenej skvelý syn Dávid. Kresby sú také výstižné, až mám pocit, že neilustrujú môj text, ale ja komentujem Ivanove obrázky. Takže ak sa vám náhodou nebude chcieť čítať, stačí si poriadne pozrieť skvostné kresby. Ivan a Dávid, patrí vám moja veľká vďaka.

autor